New
York/Bratislava 31. marca - Spojené štáty americké zachvátil v 20. a
30. rokoch minulého storočia kultúrny fenomén v podobe tanečných
maratónov. Tie však neboli vždy vnímané ako vznešený druh rozptýlenia
spoločnosti. Organizovanie takýchto podujatí, najmä počas Veľkej
hospodárskej krízy, sa totiž spájalo s etickými otázkami.
V piatok 31. marca uplynie 100 rokov odvtedy, kedy sa v New Yorku konal prvý tanečný maratón.
Vznik verejných tanečných súťaží, ktoré sa tešili mimoriadnej obľube po
celých Spojených štátoch amerických, podnietila newyorská tanečná
inštruktorka Alma Cummingsová. V snahe dosiahnuť svetový rekord v
najdlhšom nepretržitom tanci odštartovala 31. marca 1923 tesne pred
siedmou hodinou večer svoje vystúpenie v rytme valčíka.
Tanečné umenie v sále Audubon Ballroom v New Yorku ukončila po
úctyhodných 27 hodinách, pričom sa občerstvovala ovocím a orieškami a
vystriedala šiestich partnerov. Počas niekoľkých rokov sa organizovali
verejné tanečné súťaže po celej krajine. Páry tancovali hodiny, dni,
dokonca mesiace s cieľom získať finančnú odmenu.
Tento, na prvý pohľad noblesný druh zábavy, ktorá sa začala praktizovať v
relatívne prosperujúcich 20. rokoch 20. storočia, však mal aj svoju
odvrátenú stranu. Značné fyzické vypätie tanečníkov, pomliaždeniny i
pľuzgiere a psychóza spôsobená únavou bola bežnou súčasťou takýchto
maratónov. Dokonca sa vyskytli aj prípady, že účinkujúci sa utancovali
až k smrti.
Éra tanečného maratónu sa naplno rozbehla na jeseň 1929 po páde burzy na
Wall Street. Počas Veľkej hospodárskej krízy tak organizátori prilákali
najmä chudobných a nezamestnaných ľudí. Pre niektorých sa tanečný
parket stal symbolom prežitia. Motiváciou zotrvať vo víre tanečnej
horúčky nebola len ich vidina finančnej odmeny v hodnote približne 1000
dolárov za víťazstvo, ale aj fakt, že počas súťaže mali na určité
obdobie istotu jedla a prístrešia.
Tanečné maratóny nemali v jednotlivých amerických mestách jednotné
pravidlá, ale niekoľko princípov uplatňovali. Tanečníci mali napríklad
zvyčajne každú hodinu 15 minút vyhradených pre odpočinok, počas ktorého
im zdravotné sestry masírovali nohy a poskytovali lekársku
starostlivosť. Priamo na tanečnom parkete boli dokonca občas umiestnené
lôžka určené na oddych. Niektorí organizátori sprevádzali účinkujúcich
na krátkych prechádzkach vonku, aby sa mohli nadýchať čerstvého vzduchu.
Základné vymedzenie tanca spĺňal pohyb definovaný ako zdvíhanie jednej a
následne druhej nohy v rytme hudby. Z dobových fotografií sa zachovali
snímky, na ktorých vidno unavených súťažiacich ledva stojacich na
nohách, ktorých podopierajú ich taneční partneri či partnerky. Ak sa im
kolená dotkli zeme nasledovala diskvalifikácia. Počas tancovania bolo
dovolené jesť, holiť sa i čítať noviny.
V čase svojho najväčšieho rozmachu patrili tanečné maratóny medzi
najnavštevovanejšie a najkontroverznejšie formy zábavy v USA. Podľa
odhadov tieto predstavenia zamestnávali okolo 20.000 ľudí -
usporiadateľov, rozhodcov, trénerov, zdravotné sestry či samotných
súťažiacich.
Dianie na parkete sprevádzalo aj ponižovanie účinkujúcich. Muži, ktorí
spali dlhšie, ako je predpísaný časový limit, boli z času na čas na
pobavenie divákov hodení do kadí s ľadom. V extrémnych prípadoch boli
dvojice zviazané psími reťazami. V priebehu vystúpenia i prestávok
súťažiaci často vyčerpaní odpadávali a nevládali pokračovať. Na
prebratie si od rozhodcov vyslúžili facky či šibanie mokrým uterákom.
Koncom 30. rokov minulého storočia sa záujem o tanečné maratóny začal
postupne vytrácať. Ich atmosféru zachytil v roku 1969 americký filmový
režisér Sydney Pollack prostredníctvom filmovej adaptácie románu Kone sa
taktiež strieľajú (They Shoot Horses, Don't They?).
Tanečné maratóny sa organizujú aj v súčasnosti, ale majú humánnu podobu.
Podujatia sa väčšinou konajú ako školské tanečné aktivity a slúžia
najmä na získavanie finančných prostriedkov.
0